A tak sme išli 21 členná pracovná partia zozbieraná z celého Slovenska, každý s batohom vlastnej motivácie do mesta. Len tak sa prejsť, zistiť, kde sa to vlastne nachádzame, nakoľko sme zatiaľ poznali len pole, drinu a špinu.
Lebo nebývali sme v rodinnom domčeku, ako nám bolo sprostedkovateľmi sezónnej práce sľúbené, lebo sme nemali 3x denne servírovanú stravu, ako to opisovali mojej mamke, keď si chcela byť na istom, že bude o mňa postarané. Že...
Bála sa ma pustiť, nechcela, aby som išla na zber. Že to finančne zvládneme. Nejako.
Bála sa, lebo som bola len rok od poslednej operácie, od operácie, ktorá už nebola tou "bežnou". Od obdobia, kedy mi prvýkrát diagnostikovali nádor v predkolení. Po tom, čo som mala za sebou už 5 iných operácií nôh pre menej závažné zdravotné problémy.
Sprostredkovatelia sedeli v našej obývačke ukazujúc fotky, ako sa v Taliansku, vo Foggii budem mať dobre. Domček, posteľ, strava a prestávky vždy, keď to budem potrebovať.
Bývali sme v maštali, na zemi, na kameňoch, a tí lepšie pripravení na karimatke, ktorú si pribalili. Bez teplej vody, bez stravy, bez prestávok. S pracovným časom od šiestej rána do dvadsiatej druhej hodiny. S "cikackou" prestávkou priamo v poli. Nosili nám len vodu a kričali "verde, verde!".
Pristavené dva kamióny bedničiek, ktoré večer museli byť plné. Inak by nebola výplata.
Z 21 ľudí, 5 žien. Štyri to vzdali na druhý deň. Pre svalovicu. Neznesiteľnú. Pre únavu. Pre podmienky. A aj jeden muž to vzdal, nezvládla to jeho psychika a ľudovo povedané, "preplo mu". Pozbierali sme sa mu na cestovné, na krk mu zavesili vysačku s menom a mestom, kde žije. Adresu sme nevedeli. "Sprostredkovatelia" sa tvárili, že ich sa to netýka. A poslali sme ho domov. Dodnes neviem, či domov dorazil...
Zostala som sama medzi mužmi, ktorí pracovali ďalej. 19-ročná baba s odhodlaním, že to dá. Lebo som mala motiváciu, ktorá sa ťažko opisuje.
Pracovala s Janom z Košíc, ktorý midal šancu. Lebo sa robilo vo dvojiciach a obával sa, že ako zena ho budem brzdiť a nezarobí toľko akoby pracoval s mužom. Viac som o ňom v podstate nevedela. Makali sme. Po búrke aj po kolená v hline, v špine, poobede sme sa už po plantáži doslova plazili. Lebo bedničky plné ešte neboli. Ak vyšlo slnko, zemina na mne rovno schla, držiac sa na teniskách, ktoré mali zrazu aj 5 kíl, napokon sa mi tam počas 8 dní, čo som tam namiesto mesiaca bola, rozpadli.
Makala som. S jedlom len raz denne, po 22 hodine, kúpajúc sa v studenej vode, lebo chalani mi dali ako žene prednosť (nie na každých vyšla voda), s predpolnočnou masážou chrbtice a nôh, ktorou sme si vzájomne snažili zmierniť bolesti.
Ale teraz bol konečne voľný deň. Pamätám si ako sme sa smiali a blbli. V rámci možností. Bola som z celej skupiny najmladšia. Muži mali zväčša už svoje rodiny, deti, manželky. Prišli makať, aby svojej rodine pomohli. Finančne.
Asi po dvoch hodinách mi stŕpli nohy. Poznáte to, cítila som také mravenčenie v nich. Zo srandy im hovorím, aby sme chvíľu postáli, lebo sa mi nedalo ísť ďalej. Mravenčenie prestalo, pohla som sa vpred, no po pár krokoch som spadla. A už som sa viac nepostavila.
Do maštale ma odniesol môj pracovný parťak Jano. Ten z Košíc, ktorý mi napokon ďakoval, lebo sme boli vyhlásení za druhý najlepší pracovný pár.
Ešte stále mi úsmev z pier neschádzal. Neviem, či som sa len snažila oddialiť to, čo sa udialo, alebo som si nechcela pripustiť, že sa stalo niečo zlé.
Myslela som na mamu. Veď som jej povedala, nech ma pustí, lebo: "Veď čo sa mi môže stať?!". A tak som ju ukecala.
Na druhý deň isli všetci makať. Ja som zostala ležať na karimatke medzi pár stuchnutými stenami. Dostala som horúčku nad 40 stupňov, dala som si paralén. Tak ako x krát predtým a x krát potom. Na druhý deň som teplotu nemala, cítila som sa fajn. Len som nechodila. Bolesti som nemala.
Vtedy nie.
Na tretí deň to bolo už divné. Už sa báli aj falošní sprostredkovatelia, ktorým som platila poplatky, aby som sa tam vôbec dostala. Zobrali ma na urgent.
Skrátim to.
Ochrnula som. Vďaka talianským lekárom "len" od kolien dole. Ešte v tú noc ma previezli na Slovensko, domov. So zaviazanými nohami, mame ma odovzdali na rukách.
A opäť to skrátim.
Peklo začalo o týždeň neskôr. Keď mi začali "ožívať nohy". Nechcem si pamätať detaily, ktoré si pamätám a tak som ich úmyselne vytesnila. Akosi to bolo ľahšie.
Obdobie, kedy som skončila na Jednotke intenzívnej starostlivosti, na ARO, opakovane na operačnom stole.
Pre infekčné ochorenie, neurologický zápal, recidivujúce nádory v predkolení a ukrutné bolesti stišujúce morfínom.
Ešte v tú noc som skončila v nemocnici. Domov ma pustili po 2,5 roku (medzitým s jednou 3 týždňovou prestávkou). Po období opakovaného umelého spánku, po všetkých peripetiách, ktoré sa ťažko opisujú, ak ste ich prežili a pamätáte si ich.
Písal sa 3.septemer 1999. Dnes som v tomto smere dovŕšila dospelosť. Myslím, že tú skutočnú som však dosiahala oveľa skôr...
Dnes, po 18-tich rokoch je stav, aký je. Mám za sebou 24 operácií, menšie zákroky som už rátať prestala.
Obdobie, počas ktorého som sa mnohému naučila, musela naučiť, ak som to chcela prežiť (doslovne). Obdobie, počas ktorého sa zmenilo všetko od základu. Obdobie, počas ktorého som sa učila chodiť už 6x. Aj držať lyžičku v rukách, natiahnuť si ponožky na nohy, sadnúť si na záchodovú dosku. Obdobie, kedy som vysokoškolské štúdium, ktoré som v daný čas musela prerušiť, dokočila. Päť krát 😊. Obdobie, počas ktorého som to chcela x krát vzdať, obdobie bolestí a trvalých následkov, ktoré som čiastočne ovplyvnila vraj svojou tvrdohlavosťou a zázrakom 😊. Obdobie, počas ktorého som veľa stratila.
Ťažké obdobie, ktoré sa skutočne nedá opísať v pár riadkoch.
Až odstupom času som si uvedomila, že ťažké to nebolo len pre mňa. Ale najmä pre mojich najbližších. Tí, ktorým lekári neraz povedali, že moje telo už nevládze, že sa majú pripraviť na najhoršie, že už nikdy nebudem chodiť, že...
Moja mama chodila za mnou denne. Aj moja priateľka - "Nela" z knižky NA DOBÚ URČITÚ, ktorá sa vlastným menom Nela nevolá...
Mnohé som stratila, mnohé sa zmenilo, mnohé sa deje stále, mnohému sa stále učím.
Nebolo to ľahké vtedy, nie je to jednoduché teraz.
...aj keď som časom všetko pochopila, v pamäti to zostalo.
Lebo aj to som ja.
Lebo aj vďaka tejto skúsenosti som tým človekom, ktorý som. Lebo všetko zlé, je na niečo dobré.
...len to treba prijať a posunuť sa.
...a ja sa snažím už 18 rokov.
A chcem veriť tomu, že neprestanem 💪.
Ďakujem všetkým, ktorí so mnou prečkali celé obdobie ❤. Ďakujem vsetkým, ktorí sa na mojej ceste ku mne pridali 😘. Ďakujem tým, ktorí mi neraz pomohli, jednotlivcom, lekárom, Vašej ľudskosti 🤗. A ďakujem aj tým, ktorí ma nechali ísť.
...lebo aj to posúva vpred.
18 rokov...